reklama

Cuba Libre (časť prvá)

A tak sme boli v tom. Cestovná kancelária nedodržala svoje slovo a ako „náplasť“ nám ponúkla zájazd do takpovediac, „susednej“ krajiny. Vtedy však nikoho ani nenapadlo, že by to mohol byť dar danajský.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)
Ilustračné foto z letiska
Ilustračné foto z letiska (zdroj: Neznámy)

 Cesta do tejto legendami opradenej krajiny trvá bežnému smrteľníkovi asi 9 – 12 hodín. Závisí od nálady pilota, poveternostných podmienok a počtom medzipristátí. My sme absolvovali jedno. Po deviatich hodinách letu z Viedne sme pristáli v meste Punta Cana v Dominikánskej republike. Poslušne sme vystúpili z lietadla a pravdupovediac, mohlo to byť naše posledné vystúpenie. Akonáhle sa stretli dva protipóly – ich a naše podnebie, človek dostal doslova facku. Chvíľku sa ani nevedel nadýchnuť a jeho telo sa začalo okamžite potiť. Len pre predstavu – skúste byť deväť hodín zavretý v klimatizovanom lietadle a potom sa z ničoho nič rýchlo presunúť do tropického podnebia so 45°C v chládku a relatívnou vlhkosťou vzduchu asi 90 percent. Čo to značí v praxi ? Že keď si na večer dáte na balkón mokrý uterák, ráno ho tam nájdete v rovnakom stave. Mokrý a teplý. Tento šok z rýchlej zmeny prostredia bol pre mnohých atrakciou, ale aj prekvapením. Trvali asi dva dni, kým si človek na ten nový „mokrý“ pocit zvykol.
 Letisko v Punta Cane sme teda mali po hodine státia dobre preskúmané. Bola to otvorená budova bez okien s niekoľkými nosnými piliermi zo železa, ktorá mala strechu z bambusu. Vtákom sa tam celkom páčilo a tak nebolo nezvyčajné, že nám niektorý preletel nad hlavou. V tomto otvorenom komplexe asi s dvadsiatim obchodmi v tzv. „duty free“ zóne sa nachádzalo asi za dve veľké lietadlá ľudí - teda do päťsto ľudí. Unavení, spotení, nevyspaní sme sedeli na tvrdých umelohmotných sedadlách v letiskovej hale. Cítili sme sa ako trestanci. Tej hŕstke, ktorej ešte zostal zmysel pre humor sa podarilo nám trochu zdvihnúť náladu. Potajomky každý hypnotizoval koordinátorov pre náš let, aby zdvihli ruku a naznačili nám tak, že si máme nastúpiť späť do lietadla. Po hodine aj pár minútach sa tak skutočne stalo. Celkom rýchlo sme nastúpili a následný let do vysnenej Kuby trval zhruba hodinku. Bol však oveľa zaujímavejší, ako celých tých deväť pokojných hodín pred tým.
 Krátko pred pristátím začal pilot, trošku nezrozumiteľne, oznamovať nám pasažierom, že o chvíľu prebehne akási deratizačná kontrola. Ľudia sa na seba začali zdesene pozerať a pritom sa mlčky pýtali : „Čo sme nejaký hmyz ?“ „Aká kontrola ?“ Netrvalo dlho a toto „nedorozumenie“ sa vysvetlilo. Kubánci totiž žiadali, aby bol každý výletník pred vstupom do ich krajiny čistý a bez parazitov. Predsa len, tie ich a naše by sa mohli pobiť. A tak letušky v prestrojení za deratizérov (čo im naozaj slušalo) nás všetkých zastriekali špeciálnym sprejom na vyhubenie antikubánskych „potvôr“. Ľudia to prijali rôzne. Niektorí s nadhľadom a iní zase s predstieraním ťažkého kašľu. Predsa len – povedať asi štyrikrát, že počas tejto procedúry nemáme dýchať bolo očividne málo. Ako by toho nebolo dosť, pilot sa vzápätí, po vykonaní tejto hĺbkovej očisty, rozhodol pristávať. A tak sme sa poslušne pripútali a pevne dúfali, že sa mu to opäť raz podarí. A nemýlili sme sa ! Krátke trhnutie, zašvišťanie kolies a už sme boli na zemi. Pristáli sme na opustenom vojenskom kubánskom letisku. Len pre ilustráciu pre tých, ktorý si to nevedia predstaviť. Slovo opustený značí, že okrem troch naozaj historických vojenských áut, jednej cisterny s leteckým benzínom a jedného malého lietadla sa na danom letisku nachádzala snáď už iba „príletová hala“. Nakoľko sa však jednalo o letisko vojenské, takéto honosné prívlastky si nezaslúžila. Zakiaľ lietadlo rolovalo po letisku o veľkosti toho nášho v Bratislave, pozorne sme si prezerali to ticho a takmer žiadny pohyb, ktorý vládol za našimi malými okienkami. Na prvý pohľad by sa zdalo, že sme pristáli núdzovo niekde v zabudnutej krajine. Vojaci so samopalmi, ktorí prišli „prevziať zásielku“, ktorú žiaľ tvoril plný Boeing 767 ľudí, nás vyviedli z omylu.
 Predtým, ako nám povolili vystúpiť žiadali posádku lietadla, aby im ukázala prázdne plechovky od ich značkových „voňaviek“, ktorými nás krátko pred pristátím naše letušky „navoňali“. Tento asi neštandardný postup a nedôvera zjavne prekvapila aj posádku. Dovolím si to tvrdiť vzhľadom na fakt, že keby to bol bežný postup, nemuseli by letušky tie plechovice hľadať v odpadkoch. Pozorný, strach naháňajúci kubánsky vojak s ešte presvedčivejšou zbraňou na pleci si pozorne „prehrkal“ všetky nádobky, aby sa presvedčil, či sa na palube náhodou nenachádza nejaký nepriateľ republiky ukrytý v našich vlasoch. Len to pomyslenie mu naháňalo hrôzu ! A nám on tiež. Potom začal kontrolovať akési papiere o zázname z letu. Zjavne sa v tom vyznal, pretože ich za minútu stihol prezrieť asi päťdesiat. Po týchto asi desiatich úvodných minútach kontroly posádky, stavu lietadla a kubánskych voňaviek prišiel rad aj na nás, úbohých cestujúcich. Po jedenástich hodinách letu aj desiatich minútach nám dovolili vystúpiť. Nechýbalo však pred tým upozornenie, že v celom objekte tohto prísne stráženého vojenského letiska nesmieme vytiahnuť ani kameru, ani fotoaparát a to ani v prípade, že v tom istom puzdre máme aj žuvačky, o ktoré nám najmä ide. Jednoducho, nafotiť si nič nesmieme a je úplne jedno, či vôbec je čo fotiť. Pod dozorom drsných chlapcov so zbraňami, ktorí nás sledovali každých asi dvadsať metrov sme sa presúvali inak absolútne prázdnou letiskovou halou. Vyzeralo to tam, ako keby zastal čas. Všetko tam bolo akési nedotknuté, postavené asi pred päťdesiatimi rokmi a nepoužívané. Aj eskalátor, ktorý by za normálnych podmienok mohol fungovať, bol omotaný akousi páskou. Podobnou tej, ktorá sa používa pri prvom otvorení čohokoľvek. Na prekvapené pohľady a korenisté narážky však nebola ani chuť, ani možnosť. Celkové prísne ovzdušie v tomto mieste navodzovalo skôr strach, ako pokojnú dovolenkovú atmosféru. Po pár minútach pešej chôdze sme sa dostali do miestnosti s piatimi bunkami pre vybavovanie pasažierov. Meter pred týmito bunkami postavenými vedľa seba bola čiara, kde bolo v španielčine a francúzštine napísané, že za túto čiaru môžeme vstúpiť až po vyzvaní. Tí z nás, ktorí si to preložili zle, alebo vôbec a podarilo sa im to porušiť boli rázne napomenutý príslušníkom ochrany letiska. Azda nemusím pripomínať, že mal slušivú zelenú uniformu a natrénovaný vražedný pohľad.
 Rozdali nám lístky, akési žiadosti o prechodné víza, ktoré boli opäť v španielčine a francúzštine. Nakoľko sme ani jeden jazyk neovládali, opýtali sme sa jedinej vojačky, ktorá sa nachádzala spolu s nami v hale. Tá sa nám lámavou angličtinou snažila v skratke vysvetliť, čo ktorý pojem znamená, avšak chyba bola v tom, že kľúčové slová v dotazníku nevedela preložiť do angličtiny. A tak nám to vysvetlila spôsobom : This is + kľúčové slovo prečítala z papiera v origináli. Nakoniec sa nám však podarilo skombinovať našu intuíciu a jej pomoc a dotazník sme vyplnili. To však ani zďaleka nebol koniec našej misie na letisku....

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Páči sa Vám tento článok, chcete jeho pokračovanie ? Vyjadrite sa v diskusii !

Miloš Sidor

Miloš Sidor

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent vtipnej vysokej školy so záľubami : písanie, humor, irónia a mnohé iné. Zoznam autorových rubrík:  Náznaky poézieCestovanieÚvahy všedného dňaSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu