Večná láska - prvé pokračovanie

Autor: Miloš Sidor | 6.4.2014 o 9:58 | (upravené 6.4.2014 o 11:13) Karma článku: 5,01 | Prečítané:  191x

Prvé pokračovanie článku spred deviatich rokov - večná láska. V skratke o tom, ako áno môže byť začiatkom konca a aké je dôležité sa nevzdať. A ze aj napriek tomu, že to človek vie, niekedy sa proste vzdá a bolí ho to potom o to viac.

Bolo to už pred viac ako deviatimi rokmi, kedy som napísal článok Večná láska. Odvtedy sa veľa vecí zmenilo, to dievča z článku krátko potom zistilo, čo k nej naozaj cítim - napísal som jej to. A kúsok po tom sa stal niekde zázrak a zrazu sme boli spolu. Jedného dňa som aj ja od nej dostal list a keď som si ho prečítal, neveril som. Zrazu sa ma sama opýtala, či nechcem kráčať s ňou. Chvíľu som sa dokázal tváriť odmerane, ale po chvíli som prepadol tej láske a nekonečne dlho sme tam spolu stáli vo vášnivom objatí plnom bozkov a objatí.

Naozaj sme si začali užívať život. Boli sme šťastní, jednali sme ako dokonalý pár. Vtedy Svet bol len my a nič okolo. Sami sme si boli Zemou aj vesmírom, nikoho sme nepotrebovali. Ten pocit každý zamilovaný dobre pozná. Neexistovali hádky a kompromis nebol ťiahou, ale radosťou. Bolo to neopísateľne krásne.

Ako sme si tak spolu žili, využili sme každú voľnú minútu, aby sme boli spolu. Keď sa dalo, trávili sme spoločné noci raz v detskej izbe, inokedy sme ležali v obývačke u starej mamy, keď práve nebola doma. Až raz prišiel ten impulz, že to naozaj zvládneme spolu. Nasťahovali sme sa do papierového domčeka na záhrade u rodičov. Nevedeli sme do čoho ideme, ale tešili sme sa z toho. Začali sme si zariaďovať naše hniezdočko lásky.

Podvedome sme však cítili, že to takto nieje dobré. Že niečo nám chýba, že nie sme spokojní. Začali sme uvažovať o zmene bydliska a ja som vtedy zlyhal. Sám som nevedel, či je to dobrý nápad, až príliš som bol upätý na názory iných, ako na ten svoj. Po krátkom období sme tento boj vzdali a nič sa nezmenilo. Pokračovali sme v živote tak, ako dovtedy.

Medzitým prehrmelo niekoľko drobných kríz, ktoré väčšinou končili priznaním, že niekto z nás urobil chybu a na druhý deň boli vo váze kvety. Stávalo sa, že tie kvety boli vo váze aj častejšie, ako by sa mi páčilo a stali sa symbolom chyby, symbolom nezhody. Napriek tomu sme stále išli vpred a pritom sme stáli na mieste. Už sme sa radšej nechceli rozprávať o veciach, ktoré nás ťažia. Nezdôverovali sme sa jeden druhému a hoci sme žili spolu, žili sme vlastne len vedľa seba. Už tam neboli tie vrúcne objatia a bozky, boli ich čoraz menej. Nemali sme hádam ani dosť síl sa venovať tomu, prečo je to tak.

Napriek všetkému čo sa stalo sa nám podarilo sa aj zasnúbiť. Neboli to také tie romantické zásnuby so slzami a partiou kamarátov čakajúcich za dverami. Hoci som vedel, že sa nechce vydávať, skúsil som ju požiadať o ruku. A bolo to ťarbavé, možno neromantické, ale aspoň pre mňa určite skutočné a úprimné. A súčasne tak neisté, keď som sa po prvýraz v živote pýtal "či by si ma niekedy raz nezobrala..."... Niekedy raz. Strach zo sklamania bol silnejší ako ja a ja som zrazu počul "áno". A doteraz rozmýšľam či to bola len sila toho čo som chcel počuť, alebo tomu tak naozaj aj bolo...

Toto áno bolo ale žiaľ začiatkom konca. Spolu s ním sme si so sebou niesli nezodpovedané otázky a keďže sme nemali silu ich spoločne riešiť, iba sme ich presúvali. Až jedného dňa sme to už neboli my. Posteľ bola prázdna. Ráno si človek sám natrel chlieb a zohrial mlieko. Spoločnosť mu robili už len zvuky televízie a občasné zamraučanie mačky... Tej ktorú som pôvodne ani nechcel a predsa som neodolal pri pohľade na malé mačiatko, a tej istej, ktorú som si teraz "uzurpoval", pretože nedokážem žiť v prázdnom byte sám.

Práve v takejto situácii si človek uvedomí, aká dôležitá je úloha priateľov. Uvedomí si, ako dôležitý a krásny je partnerský život a aké to je niekoho stratiť. Je to ten pocit úplne za hranou úzkosti, kedy slabším povahám príde na um skok z najvyššieho panaláka v meste a tí silnejší len potichu plačú v neprítomnosti iných a na verejnosti pôsobia sebaisto. Ale nie sú. Nikto nie je tak silný, aby zvládol odlúčenie od milovanej osoby bez povšimnutia. Ak to zvládne, nebola to asi láska.

Po odlúčení vždy prichádza otázka ako ďalej. Tak ako v článku večná láska som nevedel ako ďalej, neviem to ani po tých bezmála desiatich rokoch. A tak ako vtedy som zvolil spôsob odlúčenia, ani teraz som nenašiel iný. Neviem sa dívať, neviem konať len tak na polovicu. Neviem byť len kamarátom pre osobu, ktorú milujem. A možno som slaboch, avšak neviem zrazu prestať dávať všetko, ale len to vybrané. Len to, čo mi je dovolené, len to, čo môžem.

Viete, Láska je o tom, že robíme veci ktorým nerozumieme, ale veríme, že sú správne. Dávame všetko, aj to zlé, ale vždy to myslíme dobre. Prispôsobujeme sa a robíme kompromisy a pritom nás to nevyčerpáva, ani nehnevá, lebo to robíme s radosťou. S Láskou vidíme toho druhého ako dokonalého, aj keď vieme, že taký nie je. Láska je hádam tá najsilnejšia viera, to najväčšie náboženstvo, kde neplatia žiadne pravidlá, ale aj tak sa ľudia k sebe správajú najlepšie, ako vedia. Je to to najsilnejšie puto, ktoré aj najviac bolí, keď sa roztrhne. Je však tak komplikovaná, že ju nikdy neodkážeme pochopiť, nikdy ju neuchopíme, ale vždy sa musíme snažiť ju vylepšovať, pracovať na nej a hoci sa nám to nepodarí, musíme sa aspoň snažiť ju pochopiť. Pretože ten kto nevie že sa to nedá, tomu sa to zvyčajne podarí.

A preto aj ja stále verím a snažím sa pochopiť. Láska pre mňa nezanikla. Len mi chce niečo vysvetliť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?