reklama

Večná láska

Je ľahké zlyhať a ťažké to potom napraviť. Je ľahké napísať a ťažšie to vyjadriť slovami. Je ľahké sa zaľúbiť a priam nemožné vziať to späť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Bola to ona. Prvýkrát som ju zbadal, keď stála v prítmí jedného z reflektorov. Nepotrebovala byť oslnená svetlom vychádzajúceho z neho. Žiarila sama o sebe. A to nie len tou vonkajšou krásou, ale hlavne – predovšetkým niečo vyžarovalo z jej vnútra. Každý to dobre pozná. V ten okamih, ako keby Svet zastal, čas začal byť neznámym pojmom. Také bolo naše prvé stretnutie. Bez slov, iba náznaky letmých pohľadov. Nič viac. Ale aj toto „málo“ stačilo na zistenie, že to je Ona !

Čas ubiehal a naše cesty sa napokon predsa len pretli. Už to neboli iba náznaky očných kontaktov, už sa k tomu mohli pridať aj slová, súvislé vety, úsmevy... Bolo príjemné zistiť, źe to, čo človek dovtedy iba predpokladal bola naozaj pravda. Nebol to iba klam, nebolo to chvíľkové poblúznenie. Nie! Práve naopak. Každým stretnutím som sa viac a viac utvrdzoval v tom, že moje srdce sa v tom prvom okamihu vôbec nezmýlilo. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vždy, keď som mal čo i len trochu voľného času a moju myseľ nezamestnávali nástrahy každodenných povinností, myslel som na naše prvé letmé „stretnutie“ a zdalo sa mi, ako by sa to stalo len pred chvíľou. Avšak vzápätí som si uvedomil, že tá chvíľa trvá už niekoľko rokov. A nie je podstatné, či ich je päť, alebo päťdesiat. Za tú „chvíľu“ sme zažili nespočetné množsto príhod, prebrali nekonečné množstvo tém a najmä, vždy sme dokázali jeden druhého rozosmiať. A to je viac ako dar, keď človek dokáže vyčariť úsmev na tvári toho druhého. 

Ako v každej rozprávke, však aj v tomto prípade z húštin vystúpil sedemhlavý drak. A môžeme mu dať hocaké meno. Neistota, obavy, nezodpovedané otázky. Ako postupovať ďalej v prípade, že si dvaja ľudia rozumejú natoľko, že slová sú iba zbytočné, nadbytočné prežitky nepotrebné ku konverzácii? Ako pomenovať a správať sa v takomto type zvláštneho a neopísateľne krásneho priateľstva? Ako možno žiť s predstavou, že by ste niekedy v budúcnosti mohli o iba malú časť z tohto zväzku prísť? Je to, aspoň pre mňa, nepredstaviteľné a preto som začal mať pochybnosti. A veľa, nespočetne veľa nezodpovedaných otázok. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A podobne, ako v každom príbehu s dobrým koncom, aj tu prišlo obdobie, kedy som nevidel žiadnu možnosť riešenia mojich nezodpovedaných otázok inak, ako odlúčením. Niekomu možno napadne - aký pochabý nápad. Aký zbabelý. Sebecký. No nie je možné roztiahnuť krídla vo vzduchoprázdne. Nie je možné nabrať vietor do krídiel, keď vám ich niekto drží pevne pri tele. Moje rozhodnutie – odlúčiť sa -  bolo síce riešením pre mňa, ale zahubilo aj tie posledné krásne chvíle, vyvolalo strach, výčitky, bezsenné noci. Bolo to ako trest. 

Nedá sa odlúčiť od človeka, ktorého milujete tak, že až sa strácate. A tajne premýšľate, či o tom vie. A nedá sa spôsobiť hlbšia rana, ako keď sa od neho dobrovoľne odlúčite. Ja som to urobil a teraz viem, že som urobil niečo neopísateľne nezmyselné. Po istom čase bolo pre mňa nepredstaviteľne ťažké priznať, že som to naozaj urobil. Mráz mi prechádzal po chrbte, keď som si uvedomil, že som to vykonal milovanej osobe. A čo Ona ? 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čas na seba nenechal dlho čakať a rozhodol. Nedalo sa žiť s vedomím, že človek urobil fatálnu chybu. Musel sa priznať, aspoň sa pokúsiť odčiniť neodpustiteľné. Aj keď vedel, že šance na úspech sú minimálne. No len si to predstavte! Zabudol som však na jednu vec. Zabudol som na podstatnú ľudskú vlastnosť – vlastnosť odpúšťať. A na to, že niektorí ju skutočne majú a naozaj aj použijú.

Keď som jej v danej chvíli rozprával o tom, čo som vykonal a prečo som tak urobil, cítil som sa ako „človek“, ktorý zabil lásku. „Človek“, ktorý bezcitne odhodil to, čo iný za celý život nevedia získať. To by určite nikdy neurobil človek. Snáď - bezcitné zviera! Áno! Presne tak. V jej očiach som však videl niečo neskonale krásne. Nie je v silách žiadneho z jazykov popísať tú auru, ktorá z nej vyžarovala a ktorá mi dodávala silu pokračovať ďalej. Tie slová sa mi akosi ľahšie vyslovovali a ja som v hĺbke duše cítil, že ma neuvrhla do zatratenia. Neviete si predstaviť to gesto, ktoré som od nej v tej chvíli dostal. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je celkom jasné, že ľudia stále robia chyby. Na ich veľkosti však v istom ohľade vôbec nezáleží. Mladí robia chyby z lásky, starší z rozumu... Každý ich robíme. A vždy si to odnesú tí, ktorých máme najradšej. Vždy tí, ktorým to najviac ublíži. Nie je však ťažké ublížiť, je priam nemožné vziať to späť. Nikdy nebude možné vymazať to úplne, ale ja na snahe každého, aby sa VŽDY postavil čestne k svojim činom a pokúsil sa ich napraviť. Nepôjde to hneď, ale aj v kvapke je možné vidieť dážď.

 

Miloš Sidor

Miloš Sidor

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent vtipnej vysokej školy so záľubami : písanie, humor, irónia a mnohé iné. Zoznam autorových rubrík:  Náznaky poézieCestovanieÚvahy všedného dňaSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu